Rozhovor so Stanislavom Sujom

V nasledujúcich riadkoch Vám prinášame rozhovor s naším kolegom Stanislavom Sujom, ktorý rozhoduje už viac ako pol storočie. O tomto fakte, ale aj o mnohých iných zaujímavých situáciách, ktoré zažil s rozhodovaním si prečítate nižšie.

Kto alebo čo Ťa priviedlo k rozhodovaniu?

So samotným basketbalom som sa stretol až príchodom na štúdium na Vysokej škole ekonomickej do Bratislavy. Som síce rodený Bratislavčan, avšak svoje detské roky až po maturitu som strávil v malebných Topoľčiankach – bývalom letnom sídle československých prezidentov – ako 6-ročný si pamätám návštevu  prezidenta Antonína Zápotockého počas prázdnin v roku 1957, ktorý krátko na to zomrel. V období rokov 1966 – 1969 som aktívne hrával pozemný hokej, na základnej a strednej škole sme boli taká športovo založená partia a hrávali sme prakticky všetky loptové hry.

Hneď na prvej telesnej výchove na vysokej škole som mal šťastie, pretože asistentom telesnej výchovy bol Ivan Blaškovič bývalý basketbalista, ktorý bol hráčom Slávie VŠ Bratislava a ten ma postupne zaúčal do tajov pretekárskeho basketbalu. Hrával som vysokoškolskú ligu, avšak moje hráčske ambície, vzhľadom na neskorý začiatok neboli mimoriadne veľké. Ako predseda mládežníckej komisie pri Mestskom basketbalovom zväze v Bratislave som sa hlavne zásluhou veľmi dobre známeho funkcionára (hlavne tým starším) a rozhodcu Jeryho Pausa a súbežne s našimi bývalými špičkovými rozhodcami – Ľubom Kotlebom a vtedy vychádzajúcou rozhodcovskou hviezdou – Viliamom Kollerom dostal k rozhodovaniu basketbalu. Neskôr som sa učil od ďalších mladších kolegov, ktorí mali skúsenosti z rozhodovania stretnutí v bývalom Československu (je ich niekoľko a nebudem ich tu uvádzať menovite, aby som na niekoho nezabudol). Prvé testy a skúšky som absolvoval v roku 1973 a potom to už išlo samospádom a drží ma to až dodnes.

Dlhé roky si bol ‘delegačný‘ ako vnímaš delegovanie vtedy a dnes?

Popri rozhodovaní som pôsobil niekoľko desiatok rokov aj ako člen komisie rozhodcov, kde som pôsobil v rôznych funkciách a samozrejme som bol súčasťou postupných zmien pri delegovaní rozhodcov na jednotlivé stretnutia v slovenských súťažiach. Pri vykonávaní mojich prvých delegácií začiatkom 80-tych rokov to bolo mimoriadne náročné; je pravda, že delegácie sa robili na obdobie 3-4 týždňov dopredu spolu s uvedením náhradníkov pre ktorých  platili pravidlá ospravedlňovania ako keby boli delegovaní – tým rozhodcovia vedeli dosť zavčasu ako si majú zabezpečiť svoj čas pre tohto „koníčka“.  Zaujímavé situácie vznikali pri  zabezpečovaní náhradných delegácií, keď tieto som musel riešiť vždy vo štvrtok večer (dovtedy sa mohli rozhodcovia ospravedlňovať) pred nasledovným víkendom , keď som nastúpil do „večernej šichty“ na basketbalovom zväze a začal som posielať telegramy – toto bolo pravidelne týždenne a niekedy to trvalo aj do polnoci.  V tejto súvislosti však musím zdôrazniť, že disciplína medzi rozhodcami bola na vysokej úrovni a ospravedlnenia neboli až tak časté; navyše v uvedenom období (80-te roky minulého storočia) neboli také problémy s nedostatkom rozhodcov ako je tomu – povedal by som pri všetkej skromnosti pomaly posledných 15 rokov. Po vzniku Slovenskej republiky a ukončení rozhodovania stretnutí najvyššej slovenskej súťaže mužov a žien v roku 2001 (vtedy to bola 1.liga) som sa dostal aj k delegovaniu stretnutí 1. ligy a taktiež ostatných celoslovenských súťaží.

Tak ako sa menia veci okolo nás sa počas polstoročia zmenilo aj rozhodovanie, kde vidíš najväčšie zmeny?

Cez posledný víkend som sa dostal k upratovaniu písomností z môjho funkcionárskeho pôsobenia v basketbalovom hnutí a objavil som prvé pravidlá basketbalu pre súťažné obdobie 1973/74, ktorých autorom bol pán Jožko Jedľovský – taktiež veľmi známy v rozhodcovskej brandži; následne som objavil aj ďalšie znenia pravidiel basketbalu; musím povedať, že je to veľmi zaujímavá „zbierka“. V porovnaní so súčasnými pravidlami to bolo omnoho jednoduchšie, podstatne menej strán na ich naučenie a už vôbec nechcem hovoriť o ich výklade.  Veľké zmeny sa tiež udiali v oblasti fyzickej prípravy, náplne fyzických testov a samozrejme aj teoretických testov.

Si neodmysliteľnou súčasťou 3x3 basketbalu počas leta, čo Ťa na ňom najviac zaujalo?

Táto kapitola môjho rozhodcovského pôsobenia začal dávnejšie – ešte na turnajoch v streetbale, ktoré boli organizované spoločnosťou Adidas; tu som mal možnosť tak trochu pričuchnúť k tejto forme basketbalu;  A to, že som sa dal aj na rozhodovanie 3x3 basketbalu, boli znovu odo mňa mladší rozhodcovia a mladí rozhodcovia, ktorí ma pred pár rokmi oslovili a prijali medzi seba a tak som sa dostal do kolotoča turnajov v 3x3 basketbale; napriek môjmu veku tento beriem ako veľmi vhodné spríjemnenie času po náročnej sezóne v päťkovom basketbale, ale zároveň zodpovedné využitie medziobdobia pred ďalšou sezónou; veľmi dôležitým faktorom je tu aj pobyt na čerstvom vzduchu (na rozdiel od hál a telocviční počas celej sezóny) a síce uniformné ale letné oblečenie; znovu je tu veľmi dôležitý faktor, že sa stretnem hlavne s mladými kolegami,  s ktorými si mám vždy čo povedať.

Čo Ti najviac chýba na rozhodovaní v porovnaní s dobou keď si začínal a naopak čo z toho čo je dnes by si chcel, aby bolo vtedy?

Na túto otázku je veľmi ťažká a čiastočne aj ľahká odpoveď; to čo mi chýbalo v minulosti bolo, že hranice pôsobnosti rozhodcov boli obmedzené hranicami Československej republiky, prípadne niektorými krajinami okolo Československa. Dnes tie možnosti cestovania ďaleko presahujú Slovensko a kolegovia rozhodcovia si môžu vyberať podľa kvality turnajov a svojich ambícií do budúcnosti. 

Je o tebe známe, že dlhé roky chodíš na turnaje do Göteborgu a Viedne. Čím Ti učarovali tieto turnaje?

Prakticky po ukončení – pre mňa v tom období aktívneho rozhodovania (hranica na rozhodovanie celoslovenských stretnutí bola posunutá na 50 rokov fyzického veku) – ma oslovil naši mladíci, aby som sa s nimi vybral na rozhodovanie stretnutí na turnajoch vo Viedni a Göteborgu. Musím povedať, že ma to napriek môjmu veku oslovilo a som tejto tradícii verný až dodnes. Vo Viedni aj v Göteborgu som sa zúčastnil zhodne 17-tich ročníkov; vzhľadom na skutočnosť, že počas socializmu bolo vycestovanie na takéto aktivity prakticky nemožné, oddal som sa tejto myšlienke a veľmi pekne ďakujem našim mladým kolegom rozhodcom, ktorí ma na túto aktivitu nahovorili. Škoda, že som tu v posledných rokoch zostal viacmenej osamotený. Chápem to, pretože v súčasnosti majú rozhodcovia podstatne viac možností zúčastňovať sa takýchto turnajov a môžu si vyberať podľa kvality a tiež ponúkaných aktivít počas ich konania. V prípade týchto dvoch turnajov, ktoré majú bohatú tradíciu ide o masové turnaje – uvádzam len malú skutočnosť, v tomto roku bolo v Göteborgu viac ako 600 družstiev; vo Viedni, ak sa nemýlim to bolo viac ako 400 družstiev.

Akú najsilnejšiu spomienku máš, keď sa povie slovo rozhodovanie?

Pre mňa, okrem rozhodovania ktoréhokoľvek stretnutia počas 50-tich rokov či už na Slovensku alebo aj na uvedených turnajoch to bola účasť na rozhodovaní stretnutí na Majstrovstvách sveta stredných škôl v roku 2003 v Brazílii a v roku 2005 v Poľsku; V Poľsku – vo Vroclavi to bolo o to emotívnejšie, že sa majstrovstvá uskutočnili v čase úmrtia pápeža Jána Pavla II. a táto akcia bola jedinou, ktorá sa mohla na území Poľska uskutočniť.

Čo by si odkázal dnešným začínajúcim rozhodcom ako dôvod prečo robiť rozhodovanie takú dlhú dobu

Na jednej strane je toho veľmi veľa, čo by som chcel hlavne začínajúcim kolegom odkázať. Na druhej strane sa to dá zhrnúť aj veľmi krátko; rozhodovanie je potrebné brať ako svojho koníčka, nedať sa odradiť rôznymi slovnými napádaniami od funkcionárov basketbalu a v súčasnosti hlavne od rodičov počas jednotlivých stretnutí. Ich negatívne reakcie na náš výkon brať ako ponaučenie, aby sme sa v ďalších stretnutiach  vyvarovali chýb; stále sme len ľudia, musíme byť pokorní, slušní, so zdravým avšak nie prehnaným sebavedomím; keď je to nevyhnuté komunikovať s nimi a vysvetľovať svoje rozhodnutia; samozrejme nesmie sa to zvrhnúť na diskusný krúžok počas celého stretnutia; Určite každého rozhodcu, ktorý vydrží tak dlho ako ja poteší, keď príde ku Vám Váš rovesník, ktorý si pamätá, že ste rozhodovali jemu, jeho deťom a teraz už aj jeho vnúčatám; musím sa priznať, že mne sa to v poslednom čase stáva prakticky v každom stretnutí. Možno ešte jedna myšlienka, nerobiť tohto koníčka pre peniaze, ale pre zábavu a mať radosť z každého dobre odrozhodovaného stretnutia. Navyše snažiť sa svojim rozhodovaním, správaním a ľudskosťou dostať až k najvyšším métam, ako sa to podarilo mnohým slovenských rozhodcom a darí sa to aj súčasným mladým rozhodcom; a tam si myslím, že je to už čiastočne aj o peniazoch, i keď u nás rozhodovanie nie zatiaľ nie je zamestnaním ale stále len „koníčkom“.

Na záver nášho rozhovoru nám prezraď recept na rozhodcovskú dlhovekosť?

Najdôležitejšia je podpora a pochopenie od svojich najbližších, pretože tento náš „koníček“ je veľmi náročný na čas a často ide aj na úkor spoločne prežívaných chvíľ v kruhu rodiny a priateľov; v neposlednom rade je tu dôležitý faktor – zdravie – nezanedbávať hlavne regeneráciu po stretnutiach, ale aj v čase, keď máte relatívne voľno. No a nezanedbateľným sú tiež získané priateľstvá medzi kolegami  rozhodcami, trénermi a funkcionármi pohybujúcimi sa okolo basketbalu, s ktorými si viete po stretnutiach porozprávať o svojich rodinách, práci a ďalších zaujímavých témach.